Učí v Citadele: Každý deň viem, prečo som tu

Karolína Dikošová je od septembra minulého roka triednou učiteľkou prvákov v Základnej škole Citadela v Ivanke pri Dunaji. Šesťročné deti v jej triede počúvajú Haydna, vyrábajú trójske kone a modlia sa po latinsky. „Na vysokej škole ma ledva pripravili na to, aby som mohla učiť v bežnej škole, nieto v klasickej,“ hovorí.

            Karolína v rozhovore opisuje, aký bol pre ňu nástup do klasickej školy hneď po skončení univerzity. Vysvetľuje, prečo sú dejiny v Citadele stredom vzdelávania, a ako v nej škola prebúdza motiváciu pracovať na sebarozvoji. Hovorí aj o zvládaní hnevu a spolupráci s kolegami na vylepšovaní vyučovacieho procesu.

            „Ak chcem mať cnostných žiakov, aj ja by som mala byť cnostná. Výhodou je, že mám celú zborovňu ľudí, ktorí premýšľajú nad tým, ako nabudúce spraviť lepšie to, kde sme urobili chybu.“

V Citadele učíš od septembra minulého roka, ale spoznala si ju už dávnejšie. Aké veci sa spájajú s tvojimi začiatkami?

Určite dôvera. Do Citadely som prišla na Pedagogickú klasickú akadémiu, keď som končila štúdium na vysokej škole. Akadémia je určená pre vysokoškolských študentov pedagogiky a čerstvých absolventov, aby im priblížila základné piliere klasického vzdelávania. Postupne som v Citadele dostávala stále väčšie kompetencie a dôveru od vedenia. Najprv mi dovolili byť na hodinách, potom som začala učiť výtvarnú výchovu, neskôr som začala suplovať. A to som vtedy ešte nemala dokončenú školu, bola to moja prvá dlhodobá prax na základnej škole.

Okrem toho som od začiatku mala pocit, že najmä riaditeľ Martin Mihalik sa úplne stotožňuje s víziou Citadely, a preto jasne vie, kam má škola smerovať. Nedávno som si uvedomila, že je to pre učiteľa výhodné - nemusím si každý deň klásť otázku, prečo som tu a aká je moja motivácia. Uverila som ľuďom v Citadele, pretože si ma získali. Sú aj veci, ktoré mi vadia, ale mám možnosť vyjadriť svoj názor.

Spomínaš si na svoj prvý deň v Citadele? Prekvapilo ťa niečo?

Počas môjho prvého dňa v práci bol v Ivanke pri Dunaji karneval. Pamätám si, že väčšina detí prišla oblečená ako nejaký svätý. Jedna prváčka mala masku štyroch ročných období. Bolo pre mňa fascinujúce, že som nevidela žiadnych supermanov alebo ninja korytnačky. Bola tam úplne iná kultúra.

Vtedy som každý moment vnímala intenzívne. Ale teraz, keď som v škole každý deň, mi už vôbec nepríde zvláštne, že nejaké dieťa je celú prestávku zahĺbené do čítania knihy. Stala som sa súčasťou tejto kultúry.

Cítila si sa pripravená nastúpiť do klasickej školy hneď po skončení univerzity?

Už od strednej školy som chcela byť učiteľka. Na vysokej škole ma však ledva pripravili na to, aby som mohla učiť v bežnej škole, nieto v klasickej. Trochu sa s tým borím, ale myslím, že je to otázka času. Na univerzite som viacerým učiteľom neverila - veci, ktoré nám hovorili, mi neprišli autentické a funkčné v praxi.

V poslednom ročníku som však už bola v rámci pedagogickej akadémie v Citadele. Zažívala som presný opak - na veľmi veľa malých problémov existovalo praktické riešenie. Od triednych služieb, organizácie triedy až po metódy vyučovania predmetov. 

Ktoré slovo pre teba zosobňuje Citadelu?

Privilégium. Pred začiatkom školského roka dva týždne počúvam o vízii, klasickom vzdelávaní, o tom, prečo to robíme, na čo je to dobré alebo kto na tom vyrástol. Vtedy sa cítim veľmi privilegovaná, že hneď po vysokej škole môžem učiť v škole, ktorá má takéto možnosti, princípy a víziu.

Citadela je jedným z hlavných dôvodov, prečo som po škole ostala v Bratislave a nevrátila sa domov do Žiliny.

V čom pre teba spočíva toto privilégium? Sú to deti, kolegovia, rodičia?

Citadela je skvelá preto, že má kvalitný učiaci proces, ale aj preto, že niektorým veciam do neho nedovolí vstúpiť. Napríklad nepodporuje nadmerné využívanie technológií. Nemusíme riešiť online šikanu, čo vytvára bezpečné prostredie pre učiteľov aj deti. Citadela to má aj v názve - je ako vežička, kde sa chráni to najcennejšie.

Ale deti asi vyvádzajú tak isto, nie?

Áno, niekedy ma vytočia tak, že nie som schopná sa ani pomodliť po svätej omši. Inokedy ma ale prekvapia veľkou dávkou sebareflexie. Dokážu sa ospravedlniť a uznať svoje zlyhanie. Keď je mi ťažko predstavím si, čo by sa mohlo diať na bežnej škole - tam sú úplne iné hranice toho, ako si deti môžu ublížiť. Ako aj na iných základných školách, máme aj deti so špeciálnymi potrebami, ktoré za svoje nevhodné správanie nemôžu. Aj deti v Citadele sú len deti so všetkým, čo k tomu patrí. Ale snažíme sa o to, aby sa z nich stávali cnostní ľudia. Veľké pokroky nevidíme hneď, vyžadujú si čas a je radosť ich postupne pozorovať. 

Veľmi dôležitá je pre mňa komunita rodičov. Učitelia aj rodičia chceme dieťaťu dobre, kráčame spolu rovnakým smerom. Hlavne v morálnych otázkach vidíme veci rovnako, a to je pre mňa veľmi dôležité.

Ako triedna učiteľka viem o deťoch veľa - napríklad ktoré dieťa môže pozerať televíziu. Páči sa mi, ako tie rodiny fungujú a mám pocit, že skvelo dopĺňame to, čo deti žijú doma.

Ako vyzerajú stretnutia s rodičmi? Na rodičovskom združení v istej verejnej škôlke sa mamičky dlho hádali o praní obliečok. K výchove a vzdelávaniu vlastných detí sa takmer nedostali.

Ja by som to rozdelila na dve časti. Víziu školy a princípy, ktorými sa riadi vyučovanie, nerieši triedny učiteľ. Aby sme s nimi lepšie rodičov oboznámili, pozývame ich na rodičovský deň, kde najmä noví rodičia absolvujú ukážkový deň v Citadele. Tam sa rozprávame o princípoch a rodičia majú možnosť absolvovať niektoré hodiny ako žiaci. Očariť ich klasickým vzdelávaním nie je moja primárna úloha. Riešim s nimi skôr každodenné veci triedneho charakteru. 

Stretávam sa s nimi individuálne párkrát do roka, hovoríme o konkrétnom dieťati. U nás máme systém sebahodnotenia detí a s rodičmi sa rozprávame o tom, či sa ich dieťa vidí pravdivo.

Nemáme známky, ale to neznamená, že nemáme hodnotenie a je nám jedno, ako deti napredujú. Píšeme aj testy s bodovaním, ale keďže máme menší počet žiakov v triede, nepotrebujem test, aby som vedela dieťa ohodnotiť. Potom samozrejme riešime aj konkrétne ťažkosti a výzvy, kde si môžeme navzájom pomôcť.

Čo by si odkázala mladým absolventom, ktorí zvažujú, kde sa zamestnať? Je príchod do klasickej školy jednoduchý alebo sa nadrieš?

Určite Citadelu odporúčam, jednoznačne. Veľmi ma mrzí, že na univerzitách nemáme spôsob, ako byť na klasické vzdelávanie lepšie pripravení. Na Slovensku nie je štandard, aby sa deti venovali dejinám, v Citadele sú však dejiny stredom vzdelávania od prvého ročníka. 

Myslím si, že Citadela hľadá učiteľov, ktorí chcú dobre robiť svoju prácu. Škola však učiteľom pomáha stať sa klasickým pedagógom - napríklad máme tzv. Akadémiu pre kolegov, kde spolu čítame Odyseu alebo Periklove reči. Sprevádza nás pri tom kolega, ktorý je historik. Snažia sa dať nám to, čo sme sa nemali možnosť naučiť na bežnej vysokej škole.

Školu prirovnávaš k opevnenej vežičke. Čo všetko treba na to, aby sa niekto dostal dnu, stal sa obyvateľom Citadely?

Stačí chcieť a mať trochu pedagogického talentu. Nechcem hovoriť, že som skvelý pedagóg, ale nie každý môže učiť - niekoho to baví, iného nie. Treba sa do detí zamilovať a ísť do toho.

Hovoríme, že sme učiaca sa komunita. Vedenie chápe, že neovládame dokonale všetko. Vravia mi - rob najlepšie ako vieš, spolu sa to naučíme, po troch rokoch to bude super. Je to ľahké, pretože mi dávajú dôveru. Robia maximum - financujú rôzne kurzy, organizujú vzdelávacie dni pre učiteľskú komunitu, kde sa môžeme pýtať skúsenejších kolegov a diskutovať spolu. Keď chceme, dá sa to zvládnuť, aj keď si stále myslím, že na Slovensku zatiaľ nemáme inštitúciu, ktorá by do praxe pripravila ideálneho klasického pedagóga.

Kto je to klasický pedagóg?

Mojím ideálom je človek, v ktorom sa prepájajú dve dôležité oblasti. Po prvé, mal by mať pedagogický výcvik, znalosti z psychológie, rozumieť vývinu dieťaťa, poznať teoretické základy osobnosti a mať kopec praxe s reálnymi deťmi. Vie, ako upútať pozornosť dieťaťa, vie, že dieťa pracuje horšie na šiestej hodine než na prvej. Funkčné rady do praxe vám nikto na univerzite nepovie, treba to zažiť.

Druhou je kvalitné vzdelanie, ktoré - ako tvrdí koncept klasického vzdelávania -, zahŕňa dejiny, umenie, vedu, jazyky, šport, hudbu. Pretože vzdelávanie rozvíja človeka naplno. V ideálnom prípade by klasický pedagóg mal byť v oboch týchto oblastiach doma.

Prečo sú dejiny také dôležité? Na bežných školách sa na prvom stupni vôbec neučia.

U nás sú dejiny tým, čo určuje celé vzdelávanie. Každý týždeň v každom ročníku je zameraný na konkrétnu tému z histórie. Napríklad pred dvoma týždňami bola témou prvého ročníka trójska vojna, a tak sme na výtvarnej tvorili trójskeho koňa. Okrem toho sme si na príklade trójskej vojny vysvetlili, čo znamená kompromis. Dejiny sú naozaj stredom vzdelávania.

U prvákov sa to nedá robiť úplne ideálne, pretože napríklad písmenko K nesúvisí so žiadnou témou z dejín, no oni sa ho musia naučiť písať. (smiech) Vo vyšších ročníkoch sa však stále viac humanitných predmetov prepája, aby to neboli osobitné šuflíky, ale jeden balík poznania humanitných vied. Podobne sa snažíme prepájať aj prírodné vedy.

Keď hovoríš o dôvere vedenia, aký priestor máš na vyjadrenie svojho názoru? Do akej miery dokážeš participovať na vízii školy? Môžeš si dovoliť pripomienkovať nejaké veci?

Vízia a poslanie ostávajú rovnaké. K tomu sa vlastne zaväzujeme vo vzťahu k rodičom. Spôsoby, ako to dosiahnuť, sa môžu meniť, môžem ich pripomienkovať či navrhovať iné. Keďže škola je mladá a v mnohých veciach nemáme jasnú odpoveď, môžem veci pripomienkovať alebo povedať, že niečo mi nevyhovuje. Vedenie školy to môže zmeniť, ale nemusí.

Samozrejme, záleží, o čo ide. Bola by hlúposť povedať, že budem učiť len podľa konkrétnej učebnice, lebo mne vyhovuje. Učebnice sa snažíme vyberať tak, aby čo najlepšie zodpovedali princípom klasického vzdelávania.

Čo sa týka systémových riešení, keďže sme malá škola, máme jednotne zavedené pravidlá správania. Ak niečo zlyhá v mojej triede, môže to zlyhať aj v iných, preto ak je to potrebné, systémovo vymýšľame nové riešenia. A potom ak niečo dobre funguje, používame to jednotne pre všetky triedy. 

Je super, že sme malá škola. Členovia vedenia, hoci sú intelektuálne vysoko a majú na starosti najmä smerovanie školy k napĺňaniu jej vízie a poslania, poznajú po mene každé dieťa a vedia o ňom niečo. Deti nie sú len čísla. Poznáme ich silné a slabé stránky, často vieme, čo doma prežívajú. V tom je výhoda komunitnej školy.

Vo vízii Citadely sa píše, že chce vychovávať cnostné a sväté deti. Nie je to pre teba ako učiteľku ťažké?

Je to ideál, ktorý nikdy sama nedosiahnem. Na začiatku školského roka nám Mirka Duranková (riaditeľka Akadémie veľkých diel, pozn. aut.) rozprávala, že v cnostiach neviem rásť bez vzoru inej osoby. Učiť cnostiam môže len niekto cnostný. To znamená, že ak chcem mať cnostných žiakov, aj ja by som mala byť cnostná. Aby sme mali sväté deti, musíme najskôr vychovať svätých učiteľov, alebo sa o to aspoň snažiť. Boh nehľadí na našu dokonalosť, ale na našu ochotu.

Takže vízia školy ťa motivuje, aby si pracovala aj na vlastnom rozvoji. Poznám však aj učiteľov, ktorí túto vnútornú silu necítia. Nedáva im zmysel pracovať na sebe ďalej, lebo im možno chýba podpora vedenia alebo vzťah ku škole či k deťom.

Ani mne by sa samej nechcelo čítať Odyseu - je to náročné. Ale veľmi ma bavia semináre s kolegami. Navyše som pochopila, že škola ma k tomu pozýva a podporuje, a tak cítim zodpovednosť aj za vlastné vzdelávanie.

Nechcem sa vzdelávať na školeniach len preto, aby som bola intelektuálne na vyššej úrovni, má to aj praktické dopady. Potrebujem vedieť, ako fungujú deti s ADHD alebo dyslexiou, pretože každý deň mám za ne veľkú zodpovednosť.

Toto je jedna z vecí, ktoré by sa dali zlepšiť v slovenskom školstve - rozšíriť teoretické vedomosti v tejto oblasti. Jedna z mojich najväčších obáv ako začínajúceho učiteľa je, že neposkytnem dostatočnú podporu deťom, ktoré ju potrebujú.

Ako zvládaš túto zodpovednosť?

Citadela verí v to, že primárne dieťa vzdelávajú a vychovávajú rodičia. Škola je až sekundárny vzdelávateľ, takže hlavnú zodpovednosť za dieťa majú rodičia. Keď si niečo na žiakovi všimnem, mojou zodpovednosťou je podporiť ho najlepšie ako viem a prípadne sa o tom aj rozprávať s rodičmi. Verím, že toto funguje aj opačne od rodiča k učiteľovi. Preto si veľmi vážime dôveru rodičov.

Preto za vzdelávanie žiakov nepreberám úplnú zodpovednosť, je to spolupráca s rodičmi. Je to upokojujúce vedomie, lebo v tomto zmysle Citadela akoby chráni svojich učiteľov. Hoci cítim voči deťom veľkú zodpovednosť, nie sú to doslova moje deti.

Na ich svätom živote teda nepracuješ sama.

Ani na ich intelektuálny rast nie som sama. Keby to tak bolo, mala by som strašný pocit. Nemôže byť na mne samej, aby som intelektuálne, emočne a duchovne posunula 16 detí. To sa nedá. 

Aký máš vzťah so svojimi prvákmi? 

Väčšinou veľmi dobrý. Dennodenne mi dávajú spätnú väzbu, veľakrát vedia ukázať, či ich niečo baví alebo nie. Stalo sa mi, že som deťom čítala z rozprávkovej knihy. Okolo prechádzali starší žiaci a jedno z mojich detí im povedalo, že je to super. Ja som pritom nič veľké neurobila, iba som čítala knižku, no môj žiak chcel kamarátom povedať, že sa pri tom cíti dobre.

Na záverečných kruhoch kladiem deťom otázku, čo sa im dnes podarilo. A oni hovoria veľmi pestré veci.

To by ma zaujímalo, asi sa netýkajú len školy. 

Týka sa to všetkého možného. Niekto povie, že sa mu cez veľkú prestávku podarilo nájsť palicu v parku a dať ju do bunkra. Ďalšie dieťa sa teší, že nedostalo žiadne upozornenie. Alebo sa niekomu podarilo poriadne sedieť - lebo aj to sa na hodinách učíme. Niekedy sú to detské drobnosti a ja stále čakám, že deti prejdú aj na kognitívne ciele. Väčšinou sa to podarí jednému zo šestnástich. (smiech)

Často hovoria o jednoduchých veciach - podarilo sa mi nič si nezabudnúť, bola som ticho v kaplnke, pri hraní futbalu som dal gól… Pre nich sú to veci, ktoré sa naučili, a teda sa im podarili. Do úspechu zahŕňajú oveľa viac než len intelekt.

Čo s tebou robí, keď počuješ tieto veci?

Niekedy ma to rozčuľuje. Snažím sa ich intelektuálne posunúť, ale lopta stále víťazí. (smiech) Učí ma to, že pre deti je objektívne dôležitejšie mať miesto v skupine, dosiahnuť úspech v podobe gólu, tvoriť, nájsť pochopenie, zapracovať na sebe.

Deti majú od rána do poobedia milión výziev a len niektoré z nich sú intelektuálne v zmysle bežného učenia. Musia sa naučiť aj nezabudnúť desiatu alebo poriadne sedieť.

Keby sa rodičia večer pýtali detí, čo sa im dnes podarilo, dostali by podobné odpovede.

Mne rodičia kládli inú otázku - ako bolo v škole? To je však trochu iná otázka.

Áno, záleží na otázke. Dlho som ju formulovala, kým som našla tú správnu. Každé dieťa hľadá úspech niekde inde. Pre niekoho je naozaj výzvou poriadne sedieť, je to niečo, s čím sa borí.

Nebojíš sa však, že s takýmto prístupom budú deti pomalšie objavovať dôležitosť intelektuálneho poznávania?

Myslím, že Citadela tvorí pre deti veľmi veľké intelektuálne zázemie. Počúvame Haydnove sláčikové kvarteto, moje deti vedia povedať, že Boh má tri osoby - a to majú šesť rokov. Vedia, pri ktorých riekach boli prvé civilizácie a prečo tam boli, prečo je horný Egypt dole a dolný hore. Pred obedom a po obede sa modlia po latinsky. Toto všetko vedia moje šesťročné deti.

Každý mesiac sa naučia inú báseň, ktorú recitujú. Dokážu dať spätnú väzbu, čo sa podarilo a čo nie. Dôraz na intelekt je veľmi silný, ale nie je to odtrhnuté od bežného života. Prvák sa hodinu učí hlavné mestá strednej Európy, a potom ide von na futbal, kde dá gól s piatakmi - a môže to byť preňho v tom momente väčší úspech.

Takže to všetko existuje popri sebe v nejakej jednote?

Áno, nemusí sa to vylučovať, ako si to mnohí myslia. To, že pre dieťa je dobré vybehnúť von, byť špinavé alebo postaviť si bunker z palíc, sa nevylučuje s tým, že dokáže vymenovať dvanásť kmeňov Izraela. Vie to existovať popri sebe. Intelekt by nemal byť sterilný v zmysle, že sme zavretí v knihách mimo reálneho života a zaujímajú nás len fakty a čísla. To by dieťa nezvládlo, lebo také nie je.

Hovorila si, že sväté deti vzdelávajú svätí učitelia. Ako vnímaš duchovný pilier v rámci Citadely?

Vnímam, že som pre deti vzor. Vedia ma nahnevať, ale mala by som vedieť, ako sa správne zachovať, aj keď ma hnevajú. Niekedy sa mi to nepodarí a mala som pár situácií, keď som sa deťom ospravedlnila. Pritom si nepamätám, že by sa mi na základnej škole učiteľ ospravedlnil.

Pýtala som sa kolegýň, či to môžem robiť, či to neznižuje moju autoritu. Odporúčanie bolo, že to nemám robiť príliš často, aby to nevyzeralo, že učiteľka sa stále mýli, ale že keď je to potrebné, tak to urobiť mám.

Duchovné veci sa dajú ukázať aj nenáboženským spôsobom. Minule sme sa rozprávali o tom, že to skrátka nezvládneme sami, že potrebujeme Božiu milosť.

Riešili ste so šesťročnými deťmi Božiu milosť?

Áno. Často sú to veľmi konkrétne veci, ktoré nás vedú k takýmto debatám.

Má to však aj druhú stranu. Moja kolegyňa hovorí, že učiteľ do dieťaťa niečo z náboženstva zaseje, ale potom odíde a už koná Boh. Nemám moc urobiť z dieťaťa svätca - môžem niečo zasiať, ale všetko potom urobí Boh.

Takisto žiadny rodič nedosiahne, že bude mať sväté dieťa sám od seba. Nikto z nás nemá záruku, že deti z Citadely budú sväté, ale snažíme sa o naše maximum. Veľa sa zamýšľam, čo deti zasiahlo a či to bude robiť to, čo má. Výhodou je, že mám celú zborovňu ľudí, ktorí premýšľajú nad tým, ako čo najlepšie zasievať a ako nabudúce spraviť lepšie to, kde sme urobili chybu.

Budeš triednou učiteľkou svojho ročníka aj v ďalších rokoch? 

V tomto momente to neviem s istotou, bude to predmetom rozhovoru s riaditeľom školy. Avšak práve prechádzame na systém, ktorý používajú klasické školy najmä v Spojených štátoch amerických, keďže tam ich je najviac. Učitelia fungujú ako tzv. ročníkoví učitelia a učia cyklicky každý rok ten istý ročník alebo dva ročníky. Znamená to, že sa môžem stať odborníčkou na konkrétne ročníky a ich obsah a budem sa môcť vždy po roku vrátiť k veciam, ktoré bude treba zmeniť alebo vylepšiť.

Platí heslo, že učiteľa učí učenie. Nie učenie sa, ale učenie - v tom je rozdiel. Učiteľstvo je podľa mňa totiž viac remeslo než teoretická veda. Samozrejme, mám aj hodiny, ktoré som si predstavovala inak.

Jedna z hlavných vecí, ktorá to drží pokope, je naše vedenie. Obdivujem nášho riaditeľa, že dokáže riešiť výzvy klasického vzdelávania na Slovensku, a zároveň sa starať o to, aby naše deti poriadne sedeli alebo aby zdravili starších.

Máte celoškolskú metodiku, ako naučiť deti, aby zdravili starších?

Áno, pretože ide o celoslovenský problém. Myslím si, že je to anonymitou dnešného sveta. Pochádzam z dediny a ani tam sa už ľudia tak často nezdravia na ulici ako to kedysi bývalo zvykom.

V Citadele máme veľmi konkrétne pravidlá, že mladší zdraví staršieho. Keď začína vyučovanie, učiteľka podá každému dieťaťu ruku, usmeje sa a počká, kým samo povie - dobré ráno, pani učiteľka. Až potom sa pozdraví ona. Niekedy však aj v tomto treba ísť príkladom.

Podľa mňa je veľmi dobré, že učíme deti zdraviť sa a podávať si ruky. Mňa nikto neučil podať druhému ruku, ale je to podľa mňa nevyhnutná zručnosť. Keď prídem na pracovný pohovor, mala by som podať ruku a ukázať, že mám sebavedomie. A takýchto návodov máme celú kopu - od zdravenia, sedenia a hlásenia sa o slovo až po to, ako hlasno rozprávame v rôznych situáciách. Inak v jedálni na obede, inak cez prestávku, inak počas skupinovej práce na hodine. Zároveň to chráni mňa ako učiteľku, aby som mala energiu počas celého dňa a príliš sa nevyčerpala hneď na prvej hodine. 

Je to iba o konkrétnych situáciách, alebo máte v Citadele vyhradený špeciálny priestor na charakterové vzdelávanie?

Napríklad počas každodennej rannej modlitby v kaplnke hovoríme, že „rešpektujeme jedinečnosť každého“. Pre deti to nie je len prázdna fráza - je to princíp, ktorý pravidelne počujú a chápu jeho praktický význam.

V tejto jednej vete je zhrnuté všetko od inklúzie po odsúdenie rasizmu, násilia a šikany. Je to účinný nástroj, ako tieto hodnoty dostať do povedomia detí každý deň. Ranná modlitba obsahuje ešte množstvo ďalších princípov, ktoré denne opakujeme. Keď teda v triede poviem, že rešpektujeme jedinečnosť každého, deti presne vedia, čo znamená rešpektovať jedinečnosť každého.

Spomínala si, že pracovať v Citadele je pre teba privilégium, necítiš sa však trochu ako v bubline?

Som tam spokojná. Myslím si, že táto bublina je vlastne prospešná. Pomáha deťom formovať vlastné schopnosti, návyky, názory, princípy a vlastnú morálku predtým, než budú čeliť reálnemu svetu.

Pozitívne je, že ide o spoločenstvo rodičov s podobným vierovyznaním a hodnotami. Ale neznamená to, že žijeme úplne odrezaní od reality. Napríklad pri výbere literatúry sa nebránime dielam, ktorých autori neviedli dokonalý morálny život. Naša zástupkyňa vždy zdôrazňuje, že morálne pochybný život autora nemusí znamenať, že jeho dielo je nemorálne. Takže určite nečítame len knihy od kňazov alebo pápežov.

Ján Barčiak